Prečo vojna?
Skomplikovala som si šitie, lebo som sa rozhodla deku rozšíriť o lem. Bloky sa po bokoch dosť naťahovali, tak som opakovane prešívala.
Zdalo sa mi veľmi jednoduché spodnú stranu riešiť len podložením jedným veľkým kusom metráže. Keď robím deku zo zbytkov, tak nech je naozaj zo zbytkov, prečo by som si nesťažila prácu? Dala som dohromady tri rôzne kusy jednej látky, poprepájala ich pozošívanými pásikmi.
Pri skladaní vrstiev sa sendvič samozrejme nezmestil do bytu.
Keď došlo na quiltovanie, tak začal skutočný boj. Spodná vrstva sa šmýkala, robili sa záhyby, stále som párala (a nadávala). Z pôvodne naplánovaného prešitia nezostalo nič a bola som rada, že sa podarili prešiť aspoň rovné čiary. Takže dotiahnuť deku do úspešného záveru bol fakt nekonečný boj.A malý boj nastal aj pri fotení, pretože šírka deky je väčšia ako rozpätie mojich rúk a ďalší pár rúk chýbal, tak sa nedala pekne zvislo odfotiť.
Prečo 30-ročná?
Lebo takýto vek má jedna z použitých látok, zbytok z mojich dievčenských šiat.
Teraz, keď to mám za sebou sa príjemne pozerá na výsledok. O každej látke, ktorú som použila viem povedať, čo som z nej šila, kde som ju kúpila., príp od koho som dostala zbytok. Zvláštne, ako úžasne tu funguje pamäť, ktorá vie v podstaných veciach niekedy zlyhať...