piatok, 30. októbra 2015

Dušičky

Na dušičkový čas mi zostali z detstva pekné spomienky. Bol čas cestovania k príbuzným, ktorých sme navštevovali 2-3 krát v roku. Chodili sme na hroby predkov, ktorých som nepoznala. Z cintorína sa šlo na návštevu plnú dospeláckych rečí, spomínania a i  klebetenia. Prateta rozprávala otcovi novinky (podané rýdzim trnavským nárečím) štýlom: "Vieš, Jožina, z dolného konca, zo štvrtej chalupy, v uličke medzi tými, joj, ako sa to oni volajú, čo si zobrala Lojza, toho, čo jeho dedo mal rolu vedľa našej, nie vedľa môjho otca, ale ešte tvojho deda, na Močariskách, vlastne nie na tých, ale za kostolom a jeho otec sa o ňu dohadoval so sestrou, vieš, tou, čo chodila ako malá pásť kravy na horné pastviny a stále jej utekali na naše,ona si zobrala Fera od kováčov, čo tam tvoj otec chodil kone podkúvať...." Nevedela som o kom a o čom je reč, ale nevadilo. Zamestnávala som sa dobrotami, ktoré prateta prichystala. Domov sme sa vracali potme, vždy som bola nalepená na okne auta a obdivovala rozžiarené cintoríny, kým som nezaspala. 
Rokmi pribúdali návštevy hrobov príbuzných, ktorý už boli súčasťou môjho života. Čaro rozžiarených cintorínov sa zmenilo na nostalgiu. A nostalgia na hlboký smútok, keď tento rok prišiel prvý krát čas ísť na hrob človeku z tých najbližších...

3 komentáre:

  1. Jani, moc krásně si to napsala. Mám velmi podobné vzpomínky....
    Přeji hezkou neděli, Helena

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Heli, ďakujem. Dúfam, že aj keď bola nedeľa dušičková, strávila si ju opäť na zaujímavom výlete.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Janičko, strávila jsem dušičkový víkend u rodiny u Trenčína. A na mou věru, je to přesně tak, jak píšeš... Moc zdravím

    OdpovedaťOdstrániť