Spiš

Miesto tvorenia opäť trochu cestovania po Slovensku.
Predĺžený víkend lákal k dlhšej ceste. Pôvodný zámer vybrať sa na západ nevyšiel, tak sme to nasmerovali na východ, presnejšie na Spiš. Program sme nemali presne naplánovaný, všetko záležalo od počasia.
Prvou zastávkou bola Levoča. Už dávno som si ju chcela obzrieť. Bola som tu ako dieťa, niečo pozitívne v spomienkach ma lákalo späť.

Žiaľ, nezistila som čo. Odchádzala som rozčarovaná. Hrdíme sa týmto mestom, jeho pamiatkami. V inej krajine by z týchto darov minulosti vyťažili v prospech cestovného ruchu a mesta, čo sa dá. A tu?
Žiaden pútač, prezentovanie, ani len jediný obchodík s drobnosťami, ktoré si návštevníci radi odnášajú na pamiatku z ciest.
Kostol sv. Jakuba sa síce zvonka opravuje, ale začalo sa 5 min. po dvanástej, nie pred. Na ešte neopravených častiach je vidieť jeho veľké schátranie. Deň pred odchodom na cestu som si klikla na stránku Levoče a prebehla očami info pre návštevníkov. Moja chyba, že som nepátrala po nete viac na iných stránkach. Snáď by som natrafila na takú "drobnosť", že hlavný oltár Majstra Pavla sa rekonštruuje a teda ho neuvidíme,čo levočskí radní možno ani nevedia....
Nebudem až taká negatívna a nebudem riešiť, že zahraniční hostia boli odkázaní na kus papiera, ktorý dostali do ruky, ale pochválim, že i tak je tu čo obdivovať. Interiér kostola má i iné oltáre, každý z nich je skvost.

Mesto si zachovalo svoj ráz,len mu chýba život.

Rozčarovanie sa rozplynulo na Spišskom hrade, ktorý sa radí medzi najväčšie v strednej Európe.

Tu sa život nezastavil. Sprievodkyňa bola fundovaná a vypočuli sme si zaujímavý výklad hradnej histórie. 

Počasie nám doprialo i krásny výhľad na široké okolie.

V sobotu bol neistý čas, tak prišlo na plán B - mne utajovaný. Keďže sme historické objekty pred odchodom neštudovali,  cestou k neznámemu cieľu sme sa zastavili pri dovtedy pre nás tiež neznámom objekte. Veď postaviť do cesty aspoň jedinú informačnú tabuľu by zrejme zodpovednú inštitúciu ekonomicky položilo.

Z neobvyklej stavby zvonka sa vykľulo Mauzóleum rodiny Andrássyovcov so skvostným interiérom.

Ideme ďalej a malá zastávka je na opravovanej Krásnej Hôrke.

Ešte stále mi nie je jasný cieľ. Odbočili sme k smerovke na jaskyňu ( konečne dáka informačná tabuľa pri ceste!), ktorej názov mi nič nehovoril. Krásnohorská .

Jaskýň som videla dosť, ale takto som si neužila ešte žiadnu. Táto je sprístupnená, ale nie je to žiadna prechádzka po vytesanom chodníčku.

Pred vstupom sme vyfasovali jaskyniarsku výstroj s čelovkami, nakoľko jaskyňa nie je osvetlená. Dostať sa cez niektoré úseky tiež nejde so zaviazanými očami.

A netreba sa zabudnúť obzerať - veď do jaskýň sa chodí kvôli kvapľom...

Takýto zážitok stojí naozaj za návštevu a prekvapenie pre mňa sa na 100% vydarilo. Moc ďakujem...

Ak ste sa dočítali až sem, som rada. A prosím - nedajte sa odradiť mojím miernym pesimistickým naladením, že u nás si nevážime, čo máme a vyberte sa k spoznávať krásy Slovenska. Rada si o dákom kúte prečítam a zahrniem do svojich cieľov.