Ona a on.

Opäť som ubrala so svojej zásoby štvorčekov 5 x 5cm, ktoré majú slúžiťna úplne niečo iné...
Srdiečka na vankúši pre romantické duše, pre ňu a pre neho.

Papierové hranie

Aj detské ruky môžu patchworkovať. Nemajú síce ešte zručnosť, aby to zvládli šitím z látok, ale sú dostatočne šikovné na vyfarbovanie, strihanie, skladanie, lepenie.

Deti si nakreslili štvorcovú sieť, štvorce ceruzkou rozdelili na trojuholníky, štvorce nastrihali, vybrali si 2 farby (s bielou  mali 3) a vyfarbovali trojuholníky.
Nasledovalo skladanie, kombinovanie, premiestňovanie,hranie sa...
Patchwork deti nikdy nevideli, nemali žiadnu predlohu, len svoju fantáziu.
Mala som trochu obavy, že jeden niečo vymyslí a ostatní sa nechajú inšpirovať. Ale zbytočne, každý si vymyslel svoj vzor.

Nebol zadaný rozmer štvorcov. Väčšina detí robila od 4 cm.Terezka sa vyhrala s veľkosťou 2x2 cm.

Takže ak vám dochádza fantázia, čím ešte na chvíľu zamestnať svoje  ratolesti v posledných dňoch prázdnin, dajte sa inšpirovať.

Remeselníci

Tento víkend sa v Žiline konal 1. ročník stretnutia ľudových remeselníkov.

U nás doma sa s našimi novodubnickými paličkárkami nestretnem, preto musím obdivovať ich šikovnosť  vo "svete".

Najviac ma oslovil stánok s výšivkami. Jednak to bolo niečo nové, nádherne voňal levanduľou a hlavne ma zaujala precíznosť, s akou bolo všetko vytvorené.

Modro-biele pokračovanie

Konečne môžem od pondelka dovolenkovo vypnúť! Ešte aj počasie mi praje. Nemám rada horúčavy, tieto teploty do 28°C sú pre mňa ideálne. Takže sa idem najprv vyšiť. Pre finišovanie v robote a hlavne apatiu z tepla som tvorenie odložila bokom.
K modrej deke som chcela robiť i vankúše. K ich ušitiu ma nakopla  jej budúca majiteľka, ktorá túto súpravu chce do modro-bielej izby. Vychádzala som z motívov deky.

Výstava patchworku

V Trenčianskych Tepliciach sa prezentujú na svojej prvej výstave patchworkárky z Trenčína. Ak to máte blízko, prídite sa pozrieť, výstava trvá do 16.7. Ak to máte ďaleko, nakuknite so mnou...

Spiš

Miesto tvorenia opäť trochu cestovania po Slovensku.
Predĺžený víkend lákal k dlhšej ceste. Pôvodný zámer vybrať sa na západ nevyšiel, tak sme to nasmerovali na východ, presnejšie na Spiš. Program sme nemali presne naplánovaný, všetko záležalo od počasia.
Prvou zastávkou bola Levoča. Už dávno som si ju chcela obzrieť. Bola som tu ako dieťa, niečo pozitívne v spomienkach ma lákalo späť.

Žiaľ, nezistila som čo. Odchádzala som rozčarovaná. Hrdíme sa týmto mestom, jeho pamiatkami. V inej krajine by z týchto darov minulosti vyťažili v prospech cestovného ruchu a mesta, čo sa dá. A tu?
Žiaden pútač, prezentovanie, ani len jediný obchodík s drobnosťami, ktoré si návštevníci radi odnášajú na pamiatku z ciest.
Kostol sv. Jakuba sa síce zvonka opravuje, ale začalo sa 5 min. po dvanástej, nie pred. Na ešte neopravených častiach je vidieť jeho veľké schátranie. Deň pred odchodom na cestu som si klikla na stránku Levoče a prebehla očami info pre návštevníkov. Moja chyba, že som nepátrala po nete viac na iných stránkach. Snáď by som natrafila na takú "drobnosť", že hlavný oltár Majstra Pavla sa rekonštruuje a teda ho neuvidíme,čo levočskí radní možno ani nevedia....
Nebudem až taká negatívna a nebudem riešiť, že zahraniční hostia boli odkázaní na kus papiera, ktorý dostali do ruky, ale pochválim, že i tak je tu čo obdivovať. Interiér kostola má i iné oltáre, každý z nich je skvost.

Mesto si zachovalo svoj ráz,len mu chýba život.

Rozčarovanie sa rozplynulo na Spišskom hrade, ktorý sa radí medzi najväčšie v strednej Európe.

Tu sa život nezastavil. Sprievodkyňa bola fundovaná a vypočuli sme si zaujímavý výklad hradnej histórie. 

Počasie nám doprialo i krásny výhľad na široké okolie.

V sobotu bol neistý čas, tak prišlo na plán B - mne utajovaný. Keďže sme historické objekty pred odchodom neštudovali,  cestou k neznámemu cieľu sme sa zastavili pri dovtedy pre nás tiež neznámom objekte. Veď postaviť do cesty aspoň jedinú informačnú tabuľu by zrejme zodpovednú inštitúciu ekonomicky položilo.

Z neobvyklej stavby zvonka sa vykľulo Mauzóleum rodiny Andrássyovcov so skvostným interiérom.

Ideme ďalej a malá zastávka je na opravovanej Krásnej Hôrke.

Ešte stále mi nie je jasný cieľ. Odbočili sme k smerovke na jaskyňu ( konečne dáka informačná tabuľa pri ceste!), ktorej názov mi nič nehovoril. Krásnohorská .

Jaskýň som videla dosť, ale takto som si neužila ešte žiadnu. Táto je sprístupnená, ale nie je to žiadna prechádzka po vytesanom chodníčku.

Pred vstupom sme vyfasovali jaskyniarsku výstroj s čelovkami, nakoľko jaskyňa nie je osvetlená. Dostať sa cez niektoré úseky tiež nejde so zaviazanými očami.

A netreba sa zabudnúť obzerať - veď do jaskýň sa chodí kvôli kvapľom...

Takýto zážitok stojí naozaj za návštevu a prekvapenie pre mňa sa na 100% vydarilo. Moc ďakujem...

Ak ste sa dočítali až sem, som rada. A prosím - nedajte sa odradiť mojím miernym pesimistickým naladením, že u nás si nevážime, čo máme a vyberte sa k spoznávať krásy Slovenska. Rada si o dákom kúte prečítam a zahrniem do svojich cieľov.

Vodná nádrž Nová Bystrica

Spojili sme cyklistiku so spoznávaním ďalšieho kúta Slovenska.
Vybrali sme sa na Kysuce, aby sme prešli okolo vodnej nádrže, ktorá bola vybudovaná ako zásobáreň pitnej vody. Museli jej v ceste ustúpiť obce Riečnica a Harvelka.
Trasa  v dĺžke 30 km bola veľmi príjemná, stúpanie striedalo klesanie, ale žiadne veľké prevýšenie. Bola som očarená krásou prírody.

Ako pamiatka na minulosť zostal zachovaný kostol, kde sa konajú stretnutia rodákov zaniknutých obcí.

Keď som sa moc kochala a bolo treba ísť ďalej, muselo prísť na motiváciu...

Cestou späť sme sa zastavili pri slovenskom orloji .
Pár minút sme sa omeškali, takže na promenádu apoštolov so zvukovou kulisou zvonov nedošlo. Niekedy nabudúce...

 Zbojnícka bašta