štvrtok, 4. apríla 2013

Po čase...

Viac nedobrovoľne než ako z nedostatku času som neblogovala. Je konečne čas na doháňanie.
Asi už bude pravidlom, že s koncom zimy dochádzajú sily i môjmu organizmu. Keby to bolo na pár dní, nebudem  namietať, veď všetko potrebuje sem-tam poštrajkovať, lenže moje telo si po roku zas povedalo, že keď už - tak poriadne a aspoň pár týždňov. Donútilo ma vypnúť, nemala som silu a chuť robiť nič, utrpením pre hlavu bolo i telefonovanie, pre oči počítač. Trávila som dni  v posteli.
Zostala mi aspoň energiu na knihy. Za mesiac som ich stihla prečítať toľko ako inokedy minimálne za pol roka.
Nebudem tu spisovať zoznam, ale nedá mi nespomenúť ďalších objavených severanov.
K dávnejším obľúbencom patrí Nesbo a Larsson. Teraz sa k ním pridáva Henning Mankell a Johan Theorin.
Ak teda máte radi a rady trochu napätia, odporúčam!
V posteli sa po čase dalo pliesť, tak pribudlo 9 párov zbytkových ponožiek. Aspoň malá ukážka:
Prišiel čas na rekonvalescenciu. Nedošlo na sedenie pri stroji, ale zvykanie si na kyslík a pohyb.

Nad Čadcou od hotela Husárik sme vyrazili na menší okruh.
Priznávam, že napriek krásnemu prostrediu som výlet ofrflala. Najprv sa mi do kopčekov nezvyklo šmýkalo a neobišlo sa to bez nepríjemného pádu, dolu kopcami sa zas lepil sneh a bežky nebežkali. Narobila som sa ako kôň. Naopak môj poklad si nevedel vynachváliť, ako sa mu výborne jazdí. Do chvíle, než sme v závere zistili, že máme vymenené bežky... Ale to už som vzdala a so záťažou došla do cieľa.
0dvtedy pravidelne počúvam, či nepožičiam svoje bežky, príp. i topánky... S tými to raz skúsim! Uvidíme, kto to lepšie zvládne.

Budzogáň je krásne slovenské slovo. Mne bol ukázaný ten, ktorý nechal zapichnutý nahnevaný obor pri svojom výlete na našom území.

O týždeň ( už po oficiálnom príchode jari ) cestou na Lietavský hrad fúkal severák, ale slniečko ohlasovalo oteplenie.
Výhľad bol krásny a ja som bola opäť testovaná s poznávania vrchov pred sebou.

Po pár dňoch si príroda rozmyslela svoje prebratie, zima začala nanovo a kvitnutie kvetov sme si museli vytvárať umelo doma. 

Veľkonočné sviatky sme si užili snehovo, rovnako ako väščina Slovákov. 
Jánošíkove diery zívali prázdnotou a ako vždy boli krásne.

V pondelok sme šli skúsiť Makov. Došli sme až k Bumbálke, kde nás ohúrili kopce snehu a najčastejšie sme nestretali ľudí ale zhŕňače. 
Asi už poslednú tohtosezónnu bežkotúru som si úžasne vychutnala a ako bonus som mala šťastie, že miesto poliatia som bola posnežená, čo je neporovnateľne príjemnejšie ako ľadová voda.

Nič z dvojmesačného hobby rozplánovania som nestihla, ale podstatné je, že som opäť fit, s kopcom energie a chuťou do tvorenia.
Všetkým nám prajem už prelomenie zimy a rýchle prekonanie prípadnej jarnej únavy.
Ja sa budem snažiť dopozerať všetku krásu na blogoch, čo ste vytvorili a stihnúť sa nabudúce pochváliť aj vlastným výtvorom. Krásne dni.

4 komentáre:

  1. Pěkná reportáž Jani! Jsi pilná včelka, tolik ponožek:-)))
    Ajka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ajka, ďakujem. Snáď som ponožkami nepredĺžila zimu, aby sme ich stihli ponosiť.

      Odstrániť
  2. Telo sa ozve samo od seba , že je čas polaviť a myslieť len na seba. Má to svoju výhodu. Tiež som si túto zimu našla cestičku ku knihám a všetky Vasilkovej príbehy pre ženy už mám v hlave. Práve včera som dočítal skvelú kriminálku od Patricie Mcdonaldovej - Bez viny. Tiež odporúčam. Pekný víkend Lenka.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Leni, ďakujem za typ. Knihy sú roky jedna z mojich slabostí, ale nikdy som kriminálky nečítala. Teraz objavujem ich čaro.

    OdpovedaťOdstrániť