Po čase...

Viac nedobrovoľne než ako z nedostatku času som neblogovala. Je konečne čas na doháňanie.
Asi už bude pravidlom, že s koncom zimy dochádzajú sily i môjmu organizmu. Keby to bolo na pár dní, nebudem  namietať, veď všetko potrebuje sem-tam poštrajkovať, lenže moje telo si po roku zas povedalo, že keď už - tak poriadne a aspoň pár týždňov. Donútilo ma vypnúť, nemala som silu a chuť robiť nič, utrpením pre hlavu bolo i telefonovanie, pre oči počítač. Trávila som dni  v posteli.
Zostala mi aspoň energiu na knihy. Za mesiac som ich stihla prečítať toľko ako inokedy minimálne za pol roka.
Nebudem tu spisovať zoznam, ale nedá mi nespomenúť ďalších objavených severanov.
K dávnejším obľúbencom patrí Nesbo a Larsson. Teraz sa k ním pridáva Henning Mankell a Johan Theorin.
Ak teda máte radi a rady trochu napätia, odporúčam!

V posteli sa po čase dalo pliesť, tak pribudlo 9 párov zbytkových ponožiek. Aspoň malá ukážka:

Prišiel čas na rekonvalescenciu. Nedošlo na sedenie pri stroji, ale zvykanie si na kyslík a pohyb.

Nad Čadcou od hotela Husárik sme vyrazili na menší okruh.

Priznávam, že napriek krásnemu prostrediu som výlet ofrflala. Najprv sa mi do kopčekov nezvyklo šmýkalo a neobišlo sa to bez nepríjemného pádu, dolu kopcami sa zas lepil sneh a bežky nebežkali. Narobila som sa ako kôň. Naopak môj poklad si nevedel vynachváliť, ako sa mu výborne jazdí. Do chvíle, než sme v závere zistili, že máme vymenené bežky... Ale to už som vzdala a so záťažou došla do cieľa.

0dvtedy pravidelne počúvam, či nepožičiam svoje bežky, príp. i topánky... S tými to raz skúsim! Uvidíme, kto to lepšie zvládne.

Budzogáň je krásne slovenské slovo. Mne bol ukázaný ten, ktorý nechal zapichnutý nahnevaný obor pri svojom výlete na našom území.

O týždeň ( už po oficiálnom príchode jari ) cestou na Lietavský hrad fúkal severák, ale slniečko ohlasovalo oteplenie.

Výhľad bol krásny a ja som bola opäť testovaná s poznávania vrchov pred sebou.

Po pár dňoch si príroda rozmyslela svoje prebratie, zima začala nanovo a kvitnutie kvetov sme si museli vytvárať umelo doma. 

Veľkonočné sviatky sme si užili snehovo, rovnako ako väščina Slovákov. 

Jánošíkove diery zívali prázdnotou a ako vždy boli krásne.

V pondelok sme šli skúsiť Makov. Došli sme až k Bumbálke, kde nás ohúrili kopce snehu a najčastejšie sme nestretali ľudí ale zhŕňače. 

Asi už poslednú tohtosezónnu bežkotúru som si úžasne vychutnala a ako bonus som mala šťastie, že miesto poliatia som bola posnežená, čo je neporovnateľne príjemnejšie ako ľadová voda.

Nič z dvojmesačného hobby rozplánovania som nestihla, ale podstatné je, že som opäť fit, s kopcom energie a chuťou do tvorenia.

Všetkým nám prajem už prelomenie zimy a rýchle prekonanie prípadnej jarnej únavy.

Ja sa budem snažiť dopozerať všetku krásu na blogoch, čo ste vytvorili a stihnúť sa nabudúce pochváliť aj vlastným výtvorom. Krásne dni.